Aktualita: ...aj my chceme pomôcť

Uzavreli sme dohodu – koľko dnes minieme v Revúcej, toľko prispejeme na pomoc pre Ukrajinu. Tak sme to teda riadne roztočili. Lebo dnes je posledný februárový deň a nás čakala odmena za dochádzku. S malými zmenami pravidiel (karanténa, choroba a pod.) ich bolo 5.
Vyskúšali sme niečo nové. Pohodlne sme sa usadili a ja som im postupne čítala jedálny lístok. Niektoré jedlá nepoznali, tak nám ich majiteľka ukázala (opäť naše šťastie – prístup ľudský, tolerantný, chápajúci, maximálne trpezlivý). No ich voľba bola jasná a prekvapujúco jednotná – kurací hamburger. Ja som si vybrala wafle. Pri nápojoch už takí jednotní neboli, opäť stavili na to, čo ešte neochutnali. Resp. nie v takej podobe. Za čo ich však veľmi chválim, bol znak „Z“ a hneď ma aj na to upozornili. Presne vedia, čo to znamená.
Nečakali sme dlho, a veru to stálo za to. Bolo to geniálne famózne, ako sa vyjadrili tí moji. Aj ja som bola maximálne spokojná. A veľmi dobre som vedela, že účet bude vysoký. Ale práve to sme chceli. Na rozlúčku sme dostali srdiečkové lízanky. Potom sme šli do lekárne kúpiť niečo našej Natálke (Simonka jej to odniesla až domov) a potom som im ukázala ďalšiu časť sveta, ktorý nepoznajú.
Toľko wow-kania ste asi nikdy nepočuli. Jasné, bolo v tom aj kúsok herectva, ale aj veľa úprimnosti. Ukázala som im zvnútra moju obľúbenú kaviareň. Vošli sme do obchodu s oblečením (second hand) a nakoniec do kvetinárstva. Bolo to pre nich  fascinujúce.

No oveľa viac to, že hneď zajtra budeme môcť reálne pomôcť a prispieť...

(...dnes sa 1x zľakli, keď počuli a aj videli letieť vrtuľník. Moja predstava bezpečia zhmotnená do tak trochu iného učenia je momentálne jediné, čo viem pre nich spraviť.)

M. Podolinská