Aktualita: 19. november v 3. A triede

Bol to taký spontánny nápad. Nie vychádzka, tá bola riadne plánovaná, dlho sľubovaná, a už aj potrebná. Zvlášť v dnešný deň, keď ústrednou témou je prevencia týrania a zneužívania detí. Každý z mojich má za sebou dlhočizný príbeh.  Každý z mojich sa už priamo či nepriamo ocitol v situácii, ktorú nevedel ovplyvniť. Sú ešte malí. Už síce vedia zaťať päste, no ešte nedorástli na to, aby vedeli chrániť. Zatiaľ teda bojujú len zaťatými pästičkami, útekom z domu, plačom.
Dnešná plánovaná, dlho sľubovaná a už aj potrebná vychádzka bola o radosti, šťastí a slobode. Keby sme mali viac času, šli by sme bez zastavenia až tam, kam by nás nohy zaniesli. A možno až do Lehoty. Denis sa rozbehol prvý. Ostatní na mňa pozerali a čakali, ako zareagujem. Takmer okamžite zistili, že môžu – vybehať sa do sýtosti, kričať a smiať sa. Nahlas, tak, aby ich bolo počuť.
Tí moji sú úžasní. Vypustili z hlavy všetko, čo boli v tom momente schopní. O chvíľu už pozorne vnímali prednášku o kyberšikane. Dokázali nielen vnímať, ale aj reagovať.
A potom mi rozrozprávali o svojich snoch. O túžbe búrať predsudky. O túžbe chlapca stať sa kuchárom (hoci u nich hore je to úloha ženy).
Presne vedia, prečo by nemali byť ticho a dať o sebe vedieť. Poznať svoje práva, poznať svoje povinnosti, nájsť ten správny balans. Nemlčať o násilí, vedieť, na koho sa obrátiť, mať niekoho, komu môžu dôverovať.

M. Podolinská